O manželských rozvodoch

    „Alebo či neviete, že vaše telo je chrámom Svätého Ducha, ktorý je vo vás, ktorého máte od Boha, a že nie ste sami svoji? Lebo ste kúpení za veľkú cenu. Nože teda oslavujte Boha svojím telom a svojím duchom, čo je oboje Božie.“ (1 Kor 6,19.20) Zatvrdilosť Židov zviedla kedysi Mojžiša, že im dovolil manželskú rozluku. Ak chcel niektorý Izraelita opustiť svoju manželku, musel jej vystaviť rozvodnú listinu, ktorá ju oprávňovala k ďalšiemu sobášu, ale súčasne zakazovala návrat k prvému manželovi. Toto zriadenie malo za účel, aby donútilo toho, ktorý usiloval o rozvod, aby zamýšľaný krok ešte raz dôkladne zvážil. Kto mal ešte trochu ľudského cítenia, nepreniesol to len tak ľahko cez srdce, aby sa navždy rozlúčil s človekom, s ktorým putoval spoločne určitý úsek svojho života, a na ktorého si viac menej zvykol. Spočiatku nebolo manželského rozvodu, pretože Boh to nenávidí a vo svojom mravnom zákone ho zakázal. Spočiatku tiež ani ľudia neboli tak zatvrdilí, aby niečo tak kruté plánovali, alebo dokonca mohli presadiť. Pán Ježiš hovorí: „Či ste nečítali, že ten, ktorý ich učinil, od počiatku učinil ich muža a ženu a povedal: Preto opustí človek otca i mať a bude sa pridŕžať svojej ženy, a tí dvaja budú jedno telo? Takže nie sú viacej dvoje, ale jedno telo. A teda toho, čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje!“ (Mat 19,4-6)

    Ježiš nemohol jasnejšie predstaviť nerozlučnosť manželstva. Je to nad ľudské chápanie, pochopiť toto ľudské splynutie dvoch osôb v súvislú jednotu. Prísaha vykonaná pri uzatvorení manželstva, nemôže byť pred Bohom po celý život zrušená. Ona spája obidvoch v jeden nerozlučný celok, ktorý nie je oprávnený zrušiť ani človek, ani žiadna zemská moc. (1 Kor 7,39)

    Kto teda, nezáleží aké vysoké postavenie ako človek zastáva, si dovolí napriek tomuto jasnému výroku svätého Písma manželský rozvod, alebo dokonca udeľuje požehnanie tým, ktorí uzavreli ďalší nový sobáš alebo akokoľvek k tejto nezákonnosti radí, stáva sa Božím odporcom.

    Pán Ježiš potvrdzuje, že starozákonný príkaz o prípustnosti manželského rozvodu bol z ľudskej autority. On toto ľudské ustanovenie zrušil, aby mohlo ono pôvodné Božie prikázanie, ktoré zaručuje nerozlučiteľnosť manželstva, totiž siedme prikázanie mravného Dekalógu, opäť zaujať svoje príslušné miesto. Ježiš spája svoju reformáciu, týkajúcu sa nerozlučiteľnosti manželstva výslovne so siedmym prikázaním nebeského mravného zákona. (Mat 5,27-32) Rovnakým spôsobom to učí aj apoštol Pavol:

    „Alebo či neviete, bratia, lebo hovorím znalým zákona, že zákon panuje nad človekom dotiaľ, dokiaľ žije? Lebo vydatá žena je priviazaná k živému mužovi zákonom. Ale keby muž zomrel, bola by oprostená zákona muža. A tak teda, kým žije muž, budú ju volať cudzoložnicou, keby bola ženou inému mužovi. Ale keby zomrel muž, slobodná je od zákona, aby nebola cudzoložnicou, keby bola pripojená inému mužovi.“ „Žena je viazaná zákonom, dokiaľ žije jej muž; ale keby zosnul jej muž, je slobodná a môže sa vydať, za koho chce, len nech je to v Pánovi.“ (Rim 7,1-3; 1 Kor 7,39)

    Kto teda vstupuje do manželstva, podriaďuje sa po celý život svojho manželského partnera spolu s ním požiadavkám siedmeho prikázania, ktoré za účelom udržania čistoty a zachovania ich zväzku ukladá rovnaké povinnosti a aj rovnaké práva. Ako v úcte a nedotknuteľne musí byť manželský zväzok dodržiavaný, môžeme vyvodiť zo slov Ježišových, ktoré zakazujú dokonca žiadostivé poškuľovanie (pokukávanie) manželov navonok. (Mat 5,27.28)

    Slovo „áno“, ktorí si manželia dali pri uzavretí manželstva, je pred Bohom prísahou. Kto teda nechce byť bezzákonníkom alebo krivoprísažníkom, ktorí  ako je známe nebudú mať prístup k stromu života, musia zostať svojmu oddanému telu verní až do smrti. Ak bol niekto svojim manželským partnerom podvedený a opustený, nesmie vstúpiť do nového manželstva a nechať svojho zblúdilého druha napospas. Ten môže skôr či neskôr svoje chyby ľutovať, spôsobené bezprávie odčiniť a navrátiť sa k Bohu ako i do svojho právoplatného manželstva. Práve vtedy, keď jedna strana zblúdila, má druhá tým viac dodržať svoje slovo dané pri sobáši. Má trpezlivo a pokorne ísť za zblúdilým životným priateľom a usilovne sa snažiť priviesť ho späť na správnu cestu a do vlastného domu. (1 Kor 7,10.11.16.17)

    Tým, ktorí boli svojimi manželskými partnermi opustení a ktorí sa vyhovárajú na zžierajúcu vášeň tela a chcú sa odvolávať na 1 Kor 7,1-9, musí byť povedané, že tieto slová apoštola Pavla platia výslovne mladistvým a ľuďom bez manželských záväzkov. Tým dáva Pán hojivú radu: „Lebo sú panenci, ktorí sa tak narodili z materinského života, a sú panenci, ktorých ľudia učinili panencami, a zase sú panenci, ktirí sa sami pre nebeské kráľovstvo učinili panencami. Kto môže pochopiť, nech pochopí.“ (Mat 19,12)

    Niektorí sú od narodenia pre manželstvo neschopní, alebo zo svojej prirodzenosti po nej netúžia. Iní zostávajú slobodní dobrovoľne, aby sa mohli – napríklad ako apoštol Pavol – bez prekážok venovať Božiemu dielu na zemi. Iní boli opustení od svojich manželských partnerov a ich želanie viesť šťastný manželský život bolo rozbité a zmarené. Nesú ťažký kríž. Nemajú ho ale nechať klesať alebo dokonca odhadzovať, nemajú to robiť kvôli večnému životu a Božiemu kráľovstvu. Mali by v poslušnosti Kristovho nariadenia zvážiť, či by pre nich nemalo väčší význam k obriezke od ľudí ešte dobrovoľne pripojiť obrezanie pre Božie kráľovstvo a venovať sa podľa obdarovania a možnosti službe na Pánovej vinici.

    Niektorí domnelí teológovia podporujú manželské rozvody s odvolaním sa na slová: „Než pre smilstvo,“ ktoré sa nachádza len v evanjeliu Matúša a pôsobí dojmom neskoršej vsuvky, ktorá mohla byť pridaná niektorým opisovačom, alebo prekladateľom v prvých storočiach. Niektoré z prvých opisov gréckeho originálu tieto slová neobsahujú. (napr. preklad Dr. Jána Sýkoru). Aj ostatní evanjelisti nepodávajú správu o takýchto Ježišových slovách. No i tento krát, keby tieto slová boli pravé, oprávňujú nás vzhľadom na nasledujúce slová Pána nanajvýš k rozluke v zmysle separácie, to znamená k neúplnému rozlúčeniu, ktoré nedovoľuje ďalší sobáš. Pán Ježiš hovorí: „Ktokoľvek by prepustil svoju ženu pre inú príčinu ako pre smilstvo a vzal by si za ženu inú, cudzoloží, a ten, ktorý si vezme za ženu prepustenú, cudzoloží.“ (Mat 19,9)

    To znamená: Ak je zrušenie manželského zväzku vôbec mysliteľné, tak len kvôli nepolepšiteľnému smilneniu nevernej strany, súčasne ale s upozornením, že nevinná, opustená strana sa v žiadnom prípade nesmie znovu oženiť alebo vydať, inak rovnako poruší manželský zväzok. Pán Ježiš osvetľuje celú vec z dvoch strán, aby urobil zrozumiteľným, že ďalší sobáš je v každom prípade hriech. Ak by malo slovné znenie evanjelia podľa Matúša dať podnet k rozdielnostiam mienenia, potom ho môžeme zrovnať napríklad s Lukášovou správou, ktorá vylučuje každé nedorozumenie: „Každý, kto prepúšťa svoju ženu a berie si inú, cudzoloží; a každý, kto si berie prepustenú od muža, cudzoloží.“ (Luk 16,18) Teda „každý“ muž alebo žena, vinný alebo nevinný, opustený ako i opúšťajúci, sa dopúšťa cudzoložstva, keď počas života prvého manželského partnera sa znova ožení alebo vydá. Je smutné, že mnohí adventisti s. d. nemôžu tieto jednoznačné slová pochopiť, ktoré sú dokonca i ľuďmi zo sveta vykladané celkom zrozumiteľne:

    „Kristus vyhlasuje, že odlúčenie z ľudskej vôle nesmie nastať nikdy. Taktiež varuje pred opätovným uzavretím manželstva. Preto vznikol v starej cirkvi spor o tom, či je možné vôbec pripustiť manželský rozvod a vtedy bolo rozhodnuté, že rozvedený, dokiaľ jeho druhá strana žije, nesmie zo zásady uzavrieť ďalšie manželstvo.“ (Meyer, Ehe (manželstvo) 854)

    Je historickou skutočnosťou, že v dobe Konštantína Veľkého boli manželské rozvody v kresťanskej cirkvi všeobecne odsúdeniahodné (pohoršlivé):
    „V protiklade k rozvodovej praxi Rimanov, Grékov a Židov vyhlásil Kristus a po ňom apoštol Pavol manželstvo priamo za nerozlučné. Túto zásadu dodržiavala cirkev v pred-konštantínovskej dobe celkom dôsledne. Právoplatne uzavreté a spoločne vedené manželstvo dvoch pokrstených mohlo byť rozlúčené jedine smrťou.“ (Prof. Buchberger, Ehe (manželstvo))

    V dvoch prípadoch sa dá na základe učenia evanjelií uvažovať o rozvode v zmysle separácie: Pri nepolepšiteľnom smilstve neverného partnera, alebo keď tento je neveriaci a útoky na vernú, vo viere zásadnú stranu robí z manželstva peklo. Nevinní však v žiadnom prípade nesmú myslieť na uzatvorenie nového manželstva, inak by prišli do konfliktu s mravným zákonom neba a s učením evanjelia. Kto mal raz mimomanželský styk, je cudzoložník. Ale omnoho horší je ten, ktorý nechá napospas jemu zverené telo a krv, a pod špinavým pláštikom „nevinne rozvedeného“ dennodenne porušuje mravný zákon v zotrvávajúcom smilstve s cudzím telom.

    Niektorí si myslia, že sa musí nevinnej strane dovoliť, aby celý život trávila v neustálom smilstve, v Bohom odcudzenom manželstve a odvolávajú sa pritom na náruživosť tela. Chcú dať do určitej miery prednosť diabolskému zákonu skazenej prirodzenosti, zákonu hriechu a smrti, pred mravným zákonom Najvyššieho. (Rim 7,23; 2 Moj 20,14) Neopanovaná žiadosť tela znamená patologický stav ducha a patričných orgánov tela, ktorý môže byť pri správnom liečení u rozumného pacienta vyliečený. Ďalší sobáš nie je určite správnym východiskom z pohlavného poklesku. Skôr je príčinou ešte väčšieho stupňovania pohlavnej podráždenosti. Čím viac náruživec získa to, po čom túži jeho skazená prirodzenosť, tým horšie to bude s jeho neopanovanou žiadosťou. Hľadaj teda pokoj v Bohu, milá duša.

    Čo sa týka ešte ďalšieho sobáša nevinne opustených, musí byť povedané, že v okamihu, kedy vstupujú do nového manželstva, dopúšťajú sa tej istej chyby, ktorej prepadli ich neverní partneri, ktorými boli nezákonným spôsobom opustení. Ale tak isto tí, ktorí odporúčajú nový sobáš, tí, ktorí tejto nezákonnosti prizerajú bez toho, aby blúdiacich varovali, stávajú sa spoluvinníkmi v prestúpení siedmeho prikázania. Je čas sa rozpamätať na mravný zákon neba a na čisté učenie evanjelia.

    Biblický zákaz nového sobáša sa môže vzťahovať iba na nevinnú časť, pretože tá druhá sa stala neprístupnou pre pokarhanie Písma svätého. Ak sa ale postaví skrze nový sobáš nevinná strana do rovnakej pozície s vinnou stranou, dostane aj rovnakú odmenu. V Božích očiach sú totiž obaja cudzoložníkmi.

    Nesúladné manželstvo je Božie dopustenie. Preto by nemal nikto jeho rozpustením utekať veľkému Majstrovi zo školy. Priviesť do manželstva ideálne harmonizujúcich jedincov patrí do zmyslu astrológie a iných svetských smerov. Táto taktika sa ale nezhoduje s požiadavkami pravého kresťanstva. Harmonizujúci partneri si málokedy povedia celú pravdu do očí. Mlčia úmyselne o svojich vzájomných nedostatkoch, aby si za každú cenu zachovali pokoj v manželstve. Sme predsa žiakmi nebeského Učiteľa. Jednou z mnohých škôl, ktorými nás sprevádza, keď usiluje o naše zdokonalenie, je práve manželský život. Tu sa musia povahy navzájom vybrusovať tak dlho, dokiaľ sa duša ako ozdobný drahokam nehodí presne do stavby nebeského chrámu.

    Zo žiadneho dôvodu nesmieme predčasne opustiť manželskú školu života, ak chceme dosiahnuť náležitú zrelosť pre Božie kráľovstvo. Len smrť manžela alebo vlastný skon, tvoria pred Bohom platnú záverečnú skúšku.

    „Na dosiahnutie správneho porozumenia v manželskom živote je potrebný celý život. Kto vstúpil do manželstva, vstúpil do školy, ktorú nikdy nemá (maturitou) ukončiť.“ (7T 45)

    Často sa stáva vyučovanie v tejto škole tak ťažké, že opustenie od neverného manželského druha, musíme trpieť na tele i duši. Čo by mal robiť verný kresťan v takomto prípade? Mal by sa zriecť svojho životného priateľa a vyhlásiť ho za strateného? Nemal by sa radšej vydať na misijnú cestu a snažiť sa ho ako zblúdilého priateľa mladosti – vlastné telo a krv – zachrániť pre večný život? (1 Kor 7,11.16)

    Ešte raz sa vráťme k telesnému trápeniu nevinne rozvedeného. Sú nešťastím postihnuté manželstvá, v ktorých jeden z partnerov následkom zranenia alebo zhubného ochorenia patričných orgánov, nemôže viac plniť svoje manželské povinnosti. Vo vojne, alebo pri úraze utrpia niektorí škodu, ktorá sa už nedá napraviť. Niektorí majú príslušné orgány zasiahnuté rakovinou. Zase iné manželstvá boli na dlhé roky roztrhnuté  nešťastím (vojnou, vezením). Nebola by to hrubá tvrdosť zo strany nepostihnutej osoby, keby sa vzdala bezradného a bezmocného partnera so sebeckou výhovorkou na „zžierajúcu vášeň“? Ako by sme mali v takomto prípade bezprávia rozchodu a roztrhnutia rodiny nebrať do úvahy deti? Alebo nemajú neplnoleté deti do toho  čo hovoriť? Nenachádzajú sa aj oni pod ochranou nebeského mravného Dekalógu?

---