Tu k nemu prišli farizeji a pokúšali ho: Dovolené je mužovi prepustiť svoju manželku pre akúkoľvek príčinu? Odpovedal im: Či ste nečítali, že od počiatku ich Stvoriteľ stvoril ako muža a ženu? A ďalej hovoril: Preto opustí človek otca a matku a pripojí sa k svojej manželke a budú dvaja jedno telo. A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo. Čo teda Boh spojil, človek nech nerozlučuje. Oni mu povedali: Prečo teda Mojžiš prikázal dať prepúšťací list a prepustiť ju? Nato Ježiš povedal: Mojžiš vám dovolil prepustiť manželku pre tvrdosť vášho srdca, ale od začiatku to nebolo tak. Hovorím vám, že kto prepustí man- želku, ak len nie pre smilstvo, a vezme si inú, cudzoloží. Učeníci mu povedali: Ak je to takto medzi mužom a ženou, je lepšie neženiť sa. On im odpovedal: Nie všetci chápu toto slovo, len tí, ktorým je to dané. Sú totiž ľudia neschopní man- želstva, ktorí sa tak narodili zo života matky; iní sú neschopní manželstva, lebo ich takými urobili ľudia; ďalší sú neschopní manželstva, lebo sa sami urobili takými pre nebeské kráľovstvo. Kto to môže pochopiť, nech pochopí. (Mt 19‚3–12)
Ježiš, celibátnik, ktorý chráni manželstvo
Nie je to tak dávno, čo svetovú verejnosť zaujal film Da Vinciho kód, sfilmovaný podľa rovnomennej románovej predlohy amerického spisovateľa Dana Browna. Autor si v nej pohrával s myšlienkou, že Ježiš a Mária Magdaléna boli manželia a mali spolu dieťa. Tvrdil, že ich potomkovia žijú dodnes. Bola to myšlienka nepochybne zaujímavá; neverím však tomu, že by mohla byť pravdivá.
Evanjeliá síce nie sú Ježišovým životopisom, ale evanjelisti poznajú Ježišovu matku a otčima, spomínajú Ježišových bratov a letmo sa dotknú aj jeho sestier. Ježiš a manželstvo O Ježišovej manželke však v nich niet ani zmienky. Naopak, evanjelisti píšu o tom, že vzťah Ježiša k jeho nebeskému Otcovi a k rodine cirkvi bol pre neho dôležitejší než pokrvné vzťahy. Dá sa preto predpokladať, že sa nenechal spútať ani manželstvom.
Ženy sa o Ježiša bez pochýb zaujímali a jeho vzťahy k nim boli zjavne nadštandardné. Napriek tomu je z evanjelií zrejmé, že si zvolil celibát a zdržanlivosť. Preto si myslím, že sa na neho dajú vztiahnuť jeho vlastné slová o tom, že niektorí nežijú v manželstve, lebo sa ho zriekli pre kráľovstvo nebeské.
Ježiš síce žil v celibáte, nikdy ho však nestaval na obdiv. Naopak, manželstvo vní mal ako naplnenie Božieho stvoriteľského poriadku platného už od stvorenia sveta, a preto bojoval za jeho zachovanie. Na otázky farizejov, či je dovolené prepúšťať manželku, odpovedal svoje jasné „nie“, aj keď sa tým dostal do konfliktu s Mojžišovým zákonom, ktorý pripúšťal možnosť rozvodu a opätovného sobáša (5Moj 24‚1–4).
Ježiš medzi Hillelom a Šammajom
Matúš píše, že farizeji prišli za Ježišom, aby ho pokúšali. Tentoraz ale nešlo o bež nú šarvátku. Prišli ho totiž vtiahnuť do diskusie, ktorú medzi sebou viedli už dlhší čas. Mojžiš totiž v rámci ochrany bezbranných žien stanovil, že muži sa budú môcť rozvádzať, iba keď žene dajú tzv. prepúšťací list s udaním dôvodu ich prepustenia. Nešpecifikoval však, čo presne týmto dôvodom myslí. Podotkol iba, že muž sa bude môcť rozviesť jedine v prípade, ak mu žena urobí niečo „odporné“. A tak nie div, že farizeji premýšľali o tom, čo tým vlastne myslel.
Liberálna škola rabína Hillela pod tento pojem zahrňovala čokoľvek, čím žena nesadla svojmu mužovi. Od vzhľadu, cez neschopnosť variť či rodiť deti, až po neveru. Konzervatívna škola rabína Šammaja však banálne dôvody odmietala a trvala na tom, že príčinou rozvodu a opätovného sobáša môže byť iba smilstvo.
A tak farizeji prišli za Ježišom s otázkou: „Ako to vidíš ty?“ Ježiš im zopakoval to, čo už predtým zdôraznil v Reči na vrchu: „Hovorím vám, že kto prepustí manželku, ak len nie pre smilstvo, a vezme si inú, cudzoloží.“ (Mt 19‚9) Na prvý pohľad sa mohlo javiť, že sa tým priklonil na stranu Šammajovej školy, ale tak jednoduché to nebolo.
Ježiš, radikálny odporca rozvodov
Reč na vrchu je akousi polemikou s ponímaním zákona, ako ho v Ježišovej dobe chápali tradičné rabínske školy. Preto Ježiš jednotlivé pasáže svojho kázania opakovane uvádza slovami: „Počuli ste, že otcom bolo povedané, ale ja vám hovorím…“ (Mt 5‚21.27.31.38.43) „Bolo povedané: Nezabiješ! Ale ja vám hovorím: Každý, kto sa hnevá na brata, musí ísť pred súd… Bolo povedané: Nescudzoložíš! Ja vám však hovorím: Každý, kto sa žiadostivo pozerá na ženu, už s ňou v srdci scudzoložil…“
Zakaždým ide o radikalizáciu tradičného rabínskeho výkladu. Iba v prípade rozvodu nie je radikálnejší než Šammaj. Vďaka výnimke „ak len nie pre smilstvo“ je s ním v Matúšovom podaní vlastne v súlade. Preto sa rad odborníkov prikláňa k záveru, že táto výnimka je dodatočnou úpravou, ktorú sem dodala cirkev, aby tak pastoračne zmiernila Ježišov výrok, ktorý radikálne odmietal rozvody. Spomenutú teóriu do istej miery potvrdzuje skutočnosť, že ostatní evanjelisti sa o nej nezmieňujú.
Rovnako radikálne je však aj Ježišovo vyjadrenie, podľa ktorého to, čo Boh spojil, človek nesmie rozlučovať. Stojí za úvahu, že v gréčtine sa dá slovo o „pripojení“ muža k žene preložiť ako „prilepenie“ sa k nej. Rozlepiť tento vzťah potom znamená roztrhať ho a zničiť. Rozkol a rozorvanosť partnerov býva žiaľ výsledným javom každého rozvodu, lebo pôvodne boli jedným telom. Najtragickejšie je, že rozvod trhá aj ich deti.
Reakcia farizejov a učeníkov na Ježišovo slovo k rozvodom
Farizeji pri rozhovore s Ježišom určite vycítili tento jeho radikálny postoj. Zdá sa, že Ježiš zasiahol ich svedomie, lebo sa ticho vytratili. Pravdepodobne si pod váhou Ježišovej argumentácie uvedomili, že zneužívali Božie slovo na ospravedlnenie svojich vlastných rozvodov a obhajobu dychtenia po krajších, schopnejších a poddajnejších ženách.
Rovnako radikálne Ježišovo vyjadrenie pochopili aj učeníci: „Ak je to takto medzi mužom a ženou, je lepšie neženiť sa.“ (Mt 19‚10) Ježiš im túto interpretáciu nevyvracia. Vie, že manželstvo je svojím spôsobom náročnejšie než celibát. Vyžaduje totiž potrebnú dávku zodpovednosti, sebazaprenia a obetí.
Príčina Ježišovho radikálneho postoja k rozvodom
Ježiš je teda kategoricky proti rozvodom. Je Bohom v ľudskom tele, preto nemôže inak než rozvody nenávidieť (Mal 2‚15.16). Zámerne preto ponecháva latku tam, kde ju na počiatku položil sám Stvoriteľ. Rozvod je podľa neho hriechom, ktorý nemožno ospravedlniť ani zdôvodniť. Manželstvo podľa jeho úsudku nejde rozviesť ani na základe nevery. Do úvahy prichádza iba odluka, z ktorej vyslobodzuje smrť jedného z partnerov.
Spomenutými dôrazmi však Ježiš človeka nenabáda k väčším morálnym výkonom. Vie, že nie je v ľudských silách odolávať prirodzeným hriešnym sklonom. Ak niekto aj zvládne svoje činy, stroskotá v myslení. Veď aj dychtivý pohľad na ženu je už hriechom. Nezostáva preto nič iné než si vylúpnuť oko (Mt 5‚29.30), ale pud sebazáchovy je silnejší. Rovnako Ježiš chápe, že s niektorými partnermi sa nijako vyjsť nedá.
Svojich sebavedomých poslucháčov zneisťuje zámerne. Bohatý mladík zakladajúci si na svojich morálnych kvalitách pri rozhovore s ním pochopí, že navzdory svojim veľkým výkonom nemá šancu. Odchádza preto smutný… (Mt 19‚16–22)
Neuskutočniteľnými požiadavkami nás Ježiš privádza do užšieho vzťahu s milosrdným Bohom, ktorý je nám ochotný odpúšťať a vybaviť nás silou na lepší život. Svedectvom o tom je aj príbeh ženy pristihnutej pri cudzoložstve (Jn 8‚3–11).
Rozvedení v cirkvi
Cirkev už storočia diskutuje o tom, ako sa zachovať k rozvedeným hriešnikom. Rozoberá Ježišov výrok o nerozlučiteľnosti manželstva a dumá nad tým, na koho sa jeho výnimka vzťahuje a na koho už nie. Pasuje sa do role sudcu a hľadá vinnú a nevinnú stranu. K „nevinným“ býva miernejšia, vinné kázni. Tých, ktorí sa po rozvode znova oženia, vylučuje a odopiera im prístup k Večeri Pánovej. Niet divu, že sa potom hriešnici s ťažkým srdcom radšej vyhýbajú spoločnému zhromaždeniu.
Niektoré cirkevné spoločenstvá skĺzavajú do druhého extrému. Hriech nenazývajú hriechom. Svojich spoluveriacich pred ním nevarujú. S odvolaním sa na to, že pred Božím súdom bude stáť každý sám za seba, radšej nič neriešia a rozvedeným bez problémov znovu zorganizujú cirkevnú svadbu.
Urobili by sme lepšie, keby sme hriech nazývali pravým menom, uvedomovali si svoju hriešnosť, nedémonizovali smilstvo a rozvody, ľpeli na Božej milosti, činili pokánie zo svojich hriechov, prijímali odpustenie, vzájomne sa sprevádzali pri krízach života a podporovali jedni druhých vo viere. Ježiš a jeho milosrdný otčim Jozef nech sú nám v tom príkladom. Amen.